Hrebeň, ktorý som chcel prejsť už dávno
O Červených vrchoch som počúval už dlho. Vždy ma na nich lákalo najmä to, že ide o časť Západných Tatier, ktorá nepôsobí tak preplnene ako mnohé známejšie trasy. A zároveň sa tu dá dostať zo slovenskej strany až na poľský hrebeň.
Minulý rok mi tento plán nevyšiel, ale jednu augustovú sobotu v roku 2026 konečne prišiel správny deň. Spolu s kamarátom Arturom sme preto ešte pred piatou ráno zaparkovali na Podbanskom a vyrazili.
Náš plán bol vyjsť na Veľkú Kamenistú, pokračovať po hrebeni cez Červené vrchy až na Kasprov vrch a následne sa cez Tichú dolinu vrátiť späť. Na mape to vyzeralo ako krásny okruh. V realite z toho vznikla takmer 40-kilometrová túra.
Skoré ráno na Podbanskom pred štartom
Voda je na tejto túre väčší problém, než sa zdá
Prvé približne 2,5 hodiny sme stúpali smerom na Veľkú Kamenistú. Ráno bolo ideálne. Po daždi, príjemne chladno a bez ostrého slnka. Práve počasie bolo počas celej túry veľkou výhodou, pretože na samotnom hrebeni sa voda prakticky nenachádza.
Až sa na hrebeň dostaneš, najbližšia spoľahlivá voda je až ďaleko pred tebou. My sme preto mali približne 3 litre vody na osobu a ešte určitú rezervu. Pri teplejšom počasí by som však pokojne odporučil viac. Na hrebeni sme nakoniec strávili päť hodín a bez vody by to v letný deň mohlo byť veľmi nepríjemné.
Posledná voda pred hrebeňom je v Kamenistej doline a následne až pod Kasprovým vrchom. Takže ak sa sem vyberieš, vodu si naplánuj ešte pred štartom.
Stúpanie smerom na Veľkú Kamenistú
Veľká Kamenistá a prvé prekvapenie
Na Veľkej Kamenistej sme boli približne o 7:30 ráno. A výhľad stál za to. Pred nami sa otvorili Tatry a zrazu bolo jasné, prečo som tento hrebeň chcel tak dlho prejsť. Lenže hneď tu sme zistili jednu vec, s ktorou sme úplne nepočítali. Na túto túru sme si zobrali bežecké topánky. Veď predsa ideme v lete. Veď predsa to bude hlavne tráva.
No… Nebolo. Keďže predchádzajúci deň pršalo, boli sme prakticky okamžite mokrí. Topánky premokli a nohy tiež. Našťastie sme si tým výlet nepokazili, ale ak sa sem chystáš po daždi, rozhodne by som zvolil obuv, ktorá zvládne mokrý terén. Ďalšie prekvapenie prišlo až na samotnom hrebeni.
Čakal som, že pôjde prakticky o pohodlnú hrebeňovku po tráve. A väčšinou aj išlo. Občas sa však objavil úsek, kde bolo potrebné pridržať sa rukami alebo si vybrať, či pôjdeš viac po skalách alebo po tráve. Nie je to nebezpečné lezenie. Skôr také malé horské spestrenie.
Na niektorých miestach sú svahy strmšie a práve tam sa hodia turistické paličky. Dodajú stabilitu a človek sa môže sústrediť viac na výhľady než na každý jeden krok. Na trase sme využívali aj offline mapy.com, ktoré odporúčam mať stiahnuté vopred.
Technickejší úsek hrebeňa, kde treba použiť ruky
Cez Tomanovské sedlo na poľský hrebeň
Postupne sme sa dostali až k Tomanovskému sedlu, ktoré leží približne vo výške 1680 metrov. Práve tu nás čakal jeden z mála úsekov, ktorý nás trochu spomalil. Kosodrevina bola miestami zarastenejšia a nie všade bola cesta úplne pohodlne priechodná. Nebolo to nič dramatické, skôr pár minút brodenia sa vegetáciou.
A potom sa terén opäť otvoril. Pred nami sa začal objavovať hlavný hrebeň Červených vrchov. Ten tvoria štyri hlavné vrcholy – Temniak, Krzesanica, Malolúčniak a Kondratova kopa. Najvyššia z nich je Krzesanica s výškou 2122 metrov. A práve tu začala tá najkrajšia časť celej túry.
Tomanovské sedlo a pohľad smerom na Červené vrchy
Temniak a trochu nečakaného lezenia
Pod Temniakom sme narazili na niekoľko pekných skalných úsekov. Technicky to bolo možno niekde okolo lezeckej jednotky, ale práve takéto malé pasáže ma na horských túrach bavia. Nie je to dôvod, prečo by sa mal človek báť. Je to skôr príjemné spestrenie dlhej túry.
Červené vrchy totiž nie sú ferratou ani technickým lezením. Väčšina hrebeňa je trávnatá a relatívne jednoduchá. Je však dobré počítať s tým, že občas si budeš musieť pomôcť rukami. A potom už nasledoval poľský hrebeň. A ten nám ukázal úplne inú tvár Tatier.
Skalnatý úsek pod Temniakom
Keď sa slovenský hrebeň zmení na poľský
Po prechode cez Temniak sa začala tá časť túry, na ktorú som sa tešil asi najviac. Červené vrchy sú výnimočné práve tým, ako sa počas niekoľkých kilometrov mení charakter hrebeňa. Chvíľu kráčaš po tráve, chvíľu po skalách a prakticky neustále máš okolo seba otvorené výhľady. Nasledovala Krzesanica, najvyšší vrch celého hrebeňa s výškou 2122 metrov. Potom Malolúčniak a nakoniec Kondratova kopa.
A práve tu som si začal všímať jeden zaujímavý kontrast. Na slovenskej strane sme aj poobede stretli len minimum ľudí. Keď sme však prešli na poľskú stranu, situácia sa úplne zmenila. Zrazu bolo na chodníku oveľa viac turistov. Poliaci majú turistiku očividne veľmi radi a ich chodníky boli plné ľudí, ktorí si užívali sobotný deň v horách.
Mne sa na tom páči práve ten kontrast. Na jednej strane máš pocit, že si niekde ďaleko od civilizácie, a o pár kilometrov neskôr sa ocitneš na jednom z najnavštevovanejších hrebeňov v okolí Zakopaného.
Rušný poľský hrebeň s turistami
Kasprov vrch bol len zastávka
Na Kasprovom vrchu sme sa dlho nezdržali. Ľudí tam vďaka lanovke bolo ako na Václaváku. Po takmer piatich hodinách na hrebeni sme teda vedeli, že nás čaká ešte jedna veľká časť túry. Zostup. A ten rozhodne netreba podceňovať.
Z Kasprovho vrchu je totiž späť na Podbanské približne 15 kilometrov. Tichá dolina je krásna, ale po desiatkach kilometrov v nohách už človek začína vnímať každý ďalší kilometer trochu inak. My sme sa preto na Kasprovom vrchu iba krátko zastavili, dali si pauzu a pokračovali dole.
Celkovo sme prešli približne 39 kilometrov, nastúpali okolo 2500 výškových metrov a v pohybe sme strávili necelých 11 hodín. To už nie je obyčajná sobotná prechádzka.
Červené vrchy by som preto rozhodne neodporúčal niekomu, kto chce iba ľahkú túru s pekným výhľadom. Kondička je tu podľa mňa oveľa dôležitejšia ako technické schopnosti.
Najväčšou výzvou je jednoducho vzdialenosť. Na druhej strane, ak máš dostatok času, vody a energie, je to podľa mňa jeden z najkrajších spôsobov, ako spoznať túto časť Západných Tatier.
A pre tých najväčších nadšencov existuje ešte jedna možnosť. Túto trasu môžeš predĺžiť a spojiť ju s prechodom celých Západných Tatier až od Sivého vrchu. To už je ale úplne iný level.
Dlhý zostup Tichou dolinou
Oplatí sa teda ísť na Červené vrchy?
Za mňa jednoznačne áno. Nie preto, že by išlo o najťažšiu túru v Tatrách. Ale preto, že ponúka kombináciu, ktorú mám na horách rád – dlhý hrebeň, minimum ľudí na slovenskej strane, krásne výhľady a trochu technických pasáží.
Ak sa sem vyberieš v lete, sleduj hlavne počasie a nezabudni na vodu. Na hrebeni jej veľa nenájdeš. A ak chceš ísť podobne ako my, priprav sa na poriadnu dávku kilometrov.
Záverečný pohľad od auta
Celú trasu, viac fotografií a ďalšie tipy z tohto výletu nájdeš aj na mojom Instagrame.
