Naprieč USA, od Mexika až po Kanadu, sa dá prejsť pešo po turistickej trase, ktorú dokážu zdolať len tí najsilnejší. Psychicky aj fyzicky. PCT – Pacifická hrebeňovka má dĺžku 4280 km. V roku 2017 ju zdolalo len niečo cez 500 ľudí z cca 3.500, ktorí ten rok dostali povolenie.
Milo Daníšek je prvý Slovák, ktorý trasu zdolal. Trvalo mu to takmer pol roka a poskytol nám inšpiratívny rozhovor o nadľudskom výkone, sebazaprení a úžasnej prírode.
V rozhovore sa dočítate:
- O pacifickej hrebeňovke sa dozvedel náhodou, pri googlení “cesty do Compostelly”
- Na konštantnú extrémnu záťaž telo nepripravíte
- Zničil 4 páry topánok
- Žiadne hľadanie samého seba. Poháňala ho typicky chlapská motivácia – dokázať to!
- Obávali sa, že nestihnú prísť do cieľa pred vypršaním polročných víz
- Dva TOP európske traily s ním už medzičasom zvládla aj manželka Ajka.
- Aj ľahká túra z prvého pohľadu, môže byť extrémne náročná. Milo hovorí: “Ako ma boleli nohy po poslednej túre na Baranec, tak ma skoro neboleli ani na PCT.”
▶ Čo ťa inšpirovalo na túto neľahkú púť?
V prvom rade dávny detský sen vidieť Ameriku.
Možno aj tým, že doma som od mala počúval gramoplatne mojich rodičov, kde bolo veľa trampskej a country muziky a tak som ten svet dobrodružstiev, kovbojov a slobody do seba dostával muzikou a knihami Karla Maya.
Neskôr som veľmi chcel chodiť do lesa čundrovať, ale vďaka alergiám to vždy skončilo plným nosom a opuchnutými očami. A tak roky bežali a tieto mini sny sa na seba nabaľovali až prišla dospelosť a deň, keď ako sa hovorí pohár pretiekol a ja som zatúžil ako spieva W. Nelson stráviť dlhší čas „on the road again”
Cítil som, že krátke párdňové výlety a túry by mi ale nestačili. Najprv som uvažoval o jednej z najznámejších tuzemských európskych trás, o ceste do Compostelly. No čo čert nechcel, ako som si tak niečo o tejto ceste zisťoval, zrazu mi Google ponúkol do výberu aj niečo s označením PCT.
Po prečítaní pár riadkov bolo rozhodnuté. Všetky túžby a sny zrazu do seba zapadli.
Čo je PCT ?
Pacifická hrebeňovka, alebo originál Pacific Crest Trail je národná diaľková trasa západným pobrežím USA. Prechádza od hranice k hranici USA medzi Mexikom a Kanadou štátmi Kalifornia, Oregon a Washington. Dĺžka trasy je cca 4.260 km a celkové prevýšenie je 150km.
▶ Hovoríme tu o extrémnej záťaži, pri ktorej si zničil 4 páry topánok. Dá sa v slovenských podmienkach na takéto niečo pripraviť?
Dá sa mať rád turistiku, šport, prírodu ako takú. Dá sa chodiť po našich krásnych horách a chodníkoch, ale vždy je to o dňoch, maximálne týždňoch, ak sa bavíme o Ceste hrdinov SNP.
Vždy viete, že keď rozbolia nohy, otlaky, alebo chrbát a kolená od ťažkého batohu, tak o chvíľu ste doma. Môžete si dať o chvíľu vaňu a v pokoji relaxovať. Ale ako sa pripraviť na to, že tieto stavy vás čakajú deň za dňom, týždeň za týždňom, potom mesiac a ďalší a ďalší?
Najviac sme sa obávali každodennej dlhotrvajúcej námahy. Nevedeli sme, ako na to bude naše telo reagovať. Takže trochu sa pripraviť dá, ale aj tak sme úplne presne nevedeli do čoho ideme.
▶ Ako je to možné, že niekto vydrží turistikovať celých 6 mesiacov?
To je ďalšia vec, ktorú sme si vôbec nevedeli predstaviť, a tak sme si to radšej ani nepredstavovali. Dali sme na dobré rady skúsenejších hikerov, že sa nemáme zo začiatku preceňovať a dať telu dostatok času, aby sa na tú námahu adaptovalo.
Zo začiatku sme aj tak nevládali prejsť viac ako 20 až 25 km denne. Teploty na štarte v Kalifornii začiatkom apríla sa bežne pohybovali okolo 40 st. Po pár mesiacoch sme sa ale rozbehli až sme sem tam atakovali hranicu 50km za deň, ale aj tak nás to vždy stále prekvapovalo.
Zvlášť po ťažkých dňoch, keď sme padali od únavy a hoci večer sa to zdalo nemožné, tak ráno sme boli opäť schopní obuť studené topánky a vyraziť na cestu. Spánok a relax je na PCT veľmi dôležitý a tak sme sa Držali hesla „bad night, bad day“ a na hľadaní dobrých miest pre bivaky sme si dávali fakt záležať.
Hlavne aby bola rovina pod stanom, pekné miesto s atmosférou, ideálne blízko vody. Zo začiatku sme už okolo 19:00 boli v stane a spali aj 10-12 hodín. Nie nadarmo sa hovorí, že 21 hodina je hikerská polnoc.
▶ Motiváciou podniknúť túto trasu môže byť aj „hľadanie samého seba“.
Jeden človek – jedna cesta. Ľudia majú rôzne pohnútky sa na podobnú cestu vydať. Keď budem hovoriť za seba, nebolo v tom nič extra filozofického a pod. Jednoduchá kombinácia túžby splniť si sen o putovaní, v kombinácii s vysnívanou Amerikou a v neposlednom rade taká typicky chlapská fyzická motivácia – dokázať to!
▶ Kde človek nájde motiváciu pri náročných chvíľach na to, aby vytrval?
Prišli a nebolo ich málo, ale nikdy až tak vážne, že by sme sa seriózne zaoberali myšlienkami na hádzanie flinty do žita. Boli situácie v zasneženej Sierre, kedy sme vážne uvažovali o tom, že asi nestihneme prísť do cieľa pred vypršaním polročných víz.
V mojom prípade to bolo aj o tom nesklamať seba a mojich blízkych, ktorých som nechal doma. Keď mi umožnili sa na takúto cestu vydať, neprísť predsa s hanbou predčasne domov. Aj peniaze minuté, aj čas utratený aj cieľ nesplnený. Nedobrá kombinácia.
▶ Sľúbil si si odmenu, na ktorú si sa mohol tešiť, keď úspešne prídeš do cieľa?
Všeličo sme si v predstavách maľovali, ale pri príchode do cieľa sme boli z toho takí šokovaní, že nám to celé ani nedošlo…
Náš cieľ nebola priamo kanadská hranica, keďže sme na začiatku júna pre zlú snehovú situáciu v Sierre preskočili asi 1000km, a tie sme sa po príchode do Kanady vrátili dokončiť ako krásne finálne putovanie babím letom Sierrou Nevadou.
Kto má chuť trochu nasať atmosféru Sierry, odporúčam skvelú knihu od milovníka a priekopníka začiatkov ochrany prírody v USA, Johna Muira – Moje prvé leto v Sierre Nevade. Kto má záujem, napíšte na messenger a pošlem link na audioknihu.
A tak sme opäť sedeli v lese pri benzínke v Old Station, mieste kde sme pred pár mesiacmi skočili cez Sierru a spali pod blízkymi stromami, dali si obed v JJ´s Cafe a po pár príjemne strávených hodinách sme chytili stopa do San Francisca, odkiaľ sme odlietali domov.
Pamätám si ten pocit, ako som sedel vzadu v aute a pozeral z okna na mihajúce sa stromy a neveril, že sme to dali, že sa to fakt podarilo a v duchu ďakoval nohám a nielen im.
Bolo to celé také snové, ako keby v hmle, nedochádzalo mi to. Po takmer každodennom polročnom putovaní to hlava nebrala.
▶ Plánuješ ešte podobný trail?
Rád by som prešiel toho ešte veľa. Tento spôsob putovania so všetkým čo potrebujete, s celým domovom, kuchyňou, atď… na chrbte, s tým slobodným pocitom, keď neviete kde budete ten deň spať a čo vás čaká je veľmi návykový.
Takže, ak sa podarí, v USA sú napr. ešte dva podobné traily Continental Divide Trail a Appalachian Trail.
Plus teraz otvorili nový trail naprieč USA, ale prvý krát nie zo severu na juh, ale z východu na západ, od pobrežia k pobrežiu.
Trasu nájdete tu: https://discoverytrail.org/, je to cca 11.000 km.
» Milo odporúča príbeh hlavnej hrdinky filmu “Wild”, ktorého dej sa odohráva aj priamo na PCT.«
▶ Najdlhšia turistická trasa, ktorá vedie naprieč Slovenskom, je Cesta SNP, ktorá má dĺžku 750 km. Láka ťa aj táto trasa, alebo je to pre teba príliš málo?
Veľa, málo, takto to nevnímam. Je to o pocitoch a zážitkoch, nádherný, ale aj príšerný môže byť aj jednodenný výstup na napr. na Rysy. PCT tiež mohlo dopadnúť všelijako, takže, áno cesta SNP ma láka veľmi a rád by som sa na ňu vydal.
Krásny hrebeň Nízkych Tatier už mám absolvovaný, ale teším sa, že to prejdem niekedy celé a naraz.
» Ako ma boleli nohy po poslednej túre na Baranec, tak ma skoro neboleli ani na PCT.«
▶ Kam chodíš na Slovensku za turistikou, keď si potrebuješ dať poriadne do tela?
Kde sa dá, naposledy na Baranec a veru, tak ma potom nohy neboleli skoro ani na PCT. Krásna túra, ale asi sme mali dosť ostré tempo. Na Slovensku je veľa krásnych miest, ale Tatry majú extra pozíciu v mojom rebríčku.
▶ Zvládajú tvoje dcéry a manželka aj náročnejšie túry?
S manželkou Ajkou sme si už spoločne prešli vraj najťažší európsky trail, legendárnu GR20 naprieč hrebeňom ostrova Korzika, cca 190km v našom prípade za 13,5 dňa.
Taktiež krásny zážitok máme pre zmenu z vraj najkrajšieho trailu na svete, z Tour du Mont Blanc. 170km alpskou prírodou cez Švajčiarsko Taliansko a Francúzsko, okolo celého masívu Mont Blanc a verím, že ďalšie na nás čakajú.
▶ Žiješ vo Višňovom pri Žiline, to znamená, že do Malej a Veľkej Fatry máš na skok, Vysoké a Západné Tatry tiež nemáš ďaleko. Ako často si na horách a kam ťa najčastejšie vedú turistické topánky?
Nie tak často ako by som chcel, ale keď si ten čas nájdem, je to potom možno o to krajšie. Keď je času veľmi málo, tak sa ideme len pár km prejsť. Vyslovene zdravotná prechádzka, často je to napr. Turská dolina.
Keď je času viac, tak sa aktuálne snažíme smerovať naše kroky na miesta, kde sme ešte neboli, ako bol spomínaný Baranec.
Prostredie PCT očami Mila Daníška:
PCT je nesmierne rozmanitý a bohatý trail, naozaj nie je veľa príležitostí sa na ňom začať nudiť.
Veď si predstavte, keď začneme od začiatku pri tom známom mexickom hrdzavom plote. Južná Kalifornia, slnečné peklo, polopúšť. 21. apríla keď sme štartovali, bolo cez deň do 40 stupňov v tieni.
Všade rozkvitnuté kaktusy všetkých tvarov, piesok, štrkáče, čierne vdovy, pahorky, hory a údolia bez stromov a vody, presne ako vo filme TopGun. Kde to človek v Európe zažije?
Potom príde stred Kalifornie a Sierra Nevada, legendárne, povesťami a príbehmi divokého západu opradené najväčšie pohorie USA, obrovské, fakt dych berúce hory, divoká príroda, rozbúrené rieky, medvede a to v dĺžke takmer 1000 km.
Sierra za chrbtom a príde severná Kalifornia. Nádherné husté lesy, jazerá, vodopády, indiánske rezervácie. Predavač v miestnom „Obi“ má pierka v ušiach, Bolu na krku a vizitku s menom, kde stojí „Red Hawk“. Alebo kde sa vám tu podarí bivakovať v legálnom marihuanovom poli.
Utekáte pred lesným požiarom a zrazu hranica Oregonu, nekonečné lesy, obrovské sopky, mraky komárov ľudožrútov, obedujete v hoteli z hororu The Shining s Jackom Nicholsonom. Cez obed si varíte a skáčete do nejakého z nespočetných jazier a tu stojíte v mestečku Cascade Locks na moste bohov, pod vami hraničná rieka Columbia a na druhej strane vás víta Washington.
Kde sa ako mávnutím čarovného prútika zrazu ocitnete doslova v dažďovom pralese a stan staviate na nánose piesku pri rieke, z ktorej brehov nad vami visia závoje machu a papradia. Šok, ale o chvíľu po pár stoviek km známe pohoria Washingtonu. Jeden hrebeň za druhým, strmé, zubaté, gýčovo krásne. Potom to najlepšie, či najhoršie? Hranica Kanada-USA a oficiálny koniec PCT.
foto: Milo Daníšek
